ZDE - NA OSTRÉM ROZHRANÍ ŽIVOTA

„ONI přemoženi PŘICHÁZEJÍ,

ONI nepřemožitelní ODCHÁZEJÍ“

Bílé divadlo Ostrava je alternatívne umelecké združenie, ktoré figuruje na divadelných mapách takmer tridsať rokov a svojich divákov neustále prekvapuje netradičnými nápadmi ako zachytiť realitu. Svoje príbehy tvorí z metafor a jeho hlavnou devízou je invencia. Do divadelných experimentov sa pustili ako prví Jan Číhal, Luděk a Petr Jičínští a inscenáciou Hráz večnosti dokázali, že sa dá čarovať aj na doskách, ktoré znamenajú svet, i mimo nich, pretože pokojne hrajú svoj koncert pre dušu aj v exteriéri. Bohumilovi Hrabalovi, podľa ktorého prózy sa hra zrodila, nezostávalo nič iné než konštatovať: „Souhlasím, aby tato skupina a ne jiná, hrála Kluby Poesie tak, jak sami dle své poetiky uváží a sepíší...". Písal sa vtedy rok 1982 a odvtedy prešli dlhú púť, na ktorej sa nevzdali svojej inakosti, ale povýšili ju na svoj klad.

Ich verzia Tristana a Izoldy sa odohrávala v tesnej blízkosti s publikom v aréne ilúzií, sebaklamov a nahoty, duševnej i fyzickej, na pokraji priepasti, ktorá roztvárala lupienok hlbokej pravdy. Čo ostalo nevypovedané, sa prilepilo s drsnou nehou ako injekčná striekačka na kožu i pod ňu a aj pri spomienke príjemne mrazí. Bola určená pre ľudí, ktorí sa neboja zamyslieť a precitnúť. Po nej zhmotnili do svojej predstavy Chelderodových Slepcov, Antigonu, klauniádu Dva kohouti na smětišti a Machov Máj. V roku 1988 zaujali naturalistickým poňatím starobylej témy v hre Faust, kde rekvi-zitám pripísali magickú moc. V najvýraznejšej incenácii Dům mé matky bol divák „vtahován do sugestivního představení, umocněného hudbou Dvořákova Rekviem, tentokrát jako spoluúčastník zamyšlení nad podstatou každého lidského údělu.“. Červený kohout letí k nebi je smutný príbeh pokory, v ktorom je kohút pre malého Muharema viac než obyčajné zviera, zosobňuje jeho minulosť. Zrieka sa jej a obetuje ho, aby sa stal dospelým, ale v skutočnosti tým pochováva najvzácnejší poklad – svoju bezstarostnosť a detstvo. V roku 2006 ste mali aj Vy možnosť vzhliadnuť toto predstavenie na festivale „ Vianoce v divadle“. Okrem toho Vám môže byť známa aj bizarná groteska Ty, který lyžuješ, v ktorej nemali protagonisti na sebe nič oblečené okrem lyží. Neviedol ich k tomu exhibicionizmus a snaha upútať pozornosť, ale túžba po symbolike, transformácii, úprimnému zamysleniu nad seba samým a sebapozna-niu. „Člověk, který si nasadí lyže a stane se lyžařem, je svým rozhodnutím proměněn... má-li být lyžování jistým návratem do stavu přirozenosti či nevinnosti, je třeba se při něm oprostit od od všech kulturních převleků... lyžaři se vrhají do budoucnosti s vírou, že nespadnou... lyžaři míří svobodně, sjíždějí svoji vlastní cestou!" Divadlo s hrou podľa kresieb Martina Velíška prerazilo aj do zahraničia, zúčastnilo sa na festivaloch v nemeckom Korbachu, v poľskom Jelenie Gore, v maďarskom Kazincbaczika a v rakouskom Guntersdorfu, ale aj v Paríži, Stockholme, Varšave, Turíne, Kyjeve a ďalších a bolo ovenčené úspechmi. Bílé divadlo sa nebojí výziev, a preto si svojsky spracovalo aj Beckettove diela: Šťastné dny a Krappovu poslední pásku, Rimbaudov Opitý Koráb i biblickú Poslední večeři. Ako na poslednú večeru môže prísť hocikto a divák je účastníkom veľkej hostiny, tak v Poslednom Godotovi sú schopní ľudia čakať na niekoho, kto vôbec neexistuje.

Tieto Vianoce prichádzajú na scénu so svojím novým výplodom fantázie, s hrou Zde – na ostrém rozhraní života, ktorá bola odmenená za koncept a hudobnú zložku na Divadelnom Děčíne 2011. Z tejto prehliadky sa hry automaticky dostávajú na divadelný festival Jiráskov Hronov, pamätníci iste nezabudli, že v minulosti bolo snom každého divadla postúpiť práve sem, lebo súbor tak získal na vážnosti. Jeho métou je už na začiatku pred samotnom predstavením nasiaknuť do nás určitú atmosféru, v ktorej sa bude niesť celý príbeh. Nevstupujeme do divadla, lebo to, čo je pred nami nie je hrané, ale reálne, hoci herci sa naučili svoj text a upravili scénu, tak, aby vyzerala, ako ju vidíme. Predsa nejde o bluf, podfuk či pretvárku. Táto fatamorgána je pravdivá. Je ako halucinácia, ktorej neveríme, ale aj tak sa nám nezdá iba v hlave. Nie je dôležitý dej, ale myšlienka. Prostá. Prirodzená. Neafekto-vaná. Priezračná ako voda. Bez žiadnych konzervačných látok. Nenalíčená. Nenače-saná. Myšlienka, ktorá si vyzliekla všetky lži a polopravdy, a zostala nahá. Nezaoba-lená do ničoho. Bez ozdôb. S jazvami, ktoré ju posilnili. A všetko naokolo sú len rekvizity i človek sám sa ňou stal, aby mohol byť vyrozprávaný príbeh. Príbeh, ktorý je zároveň básňou. „Nebudeme klást důraz na trvalost a solidnost provedení - naše výtvory budou jakoby provizorní, k jednorázovému použití…Hudba hraje tak vesele - tak radostně, a člověku připadá, že zbývá už jen maličko - a dovíme se, proč žijeme…“

Pri Bílom divadle si treba uvedomiť, že nás nečaká búrlivý smiech, ktorý opadne hneď po odchode zo sály, ale skôr niečo neopísateľné, čo pretrvá. Ako to formuloval Jan Vendral: „Je to asociativní divadlo, které může komunikovat jen s člověkem naladěným a jitřitelným.“ Theatrum mundi. Divadlo ako svet, obrad, zážitok a báseň zároveň. Je Biele, lebo práve biela zachytáva všetky farby spektra a nesnaží sa nič skrývať. Biele, lebo zapĺňa biele divadelné miesta. Chce byť čo autentickejšie, preto dáva prednosť skutočným veciam pred ich náhradou (živý kohút, skutočný kameň atď.). Vedúca osobnosť divadla, divadelník par excellence a harcovník Ján Číhal prezradil: „Žádná ponorková nemoc u nás neplatí, protože my se zase nevidíme tak často, protože nejsme nuceni hrát pravidelně. Takže to děláme rádi a pořád vymýšlíme nové a nové věci."

Jan Číhal: Zde – na ostrém rozhraní života. Réžia: Jan Číhal, scénar: Jan Číhal, Vladimír Machek, hudba:   Pavel Helebrand, Jana Sglundová. Hrajú: Jan Číhal, Šárka Nebojsová, Petr a Luděk Jičínský, Rosťa Holman, Zbyněk Popelka,  Jakub Číhal, Polda Kristin, Valter Kotterba, Jana Sglundová, Eva Cyprichová, Jiří Sekáč. Premiéra: Festival Divadlo evropských regionů - Open Air, Hradec Králové, červen 2009