Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho

Hra z dielne spoluzakladateľa a režiséra pražského Činoherného klubu Ladislava Smočeka „Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho“ sa stala divadelným evergreenom, inými slovami skultovnela. A niet divu, lebo ukázala spôsob, ako urobiť z ľudomila skoro vraha a to všetko na grotesknom podklade.

Život Dr.Burkeho (Marián Miezga) sa dá zložiť do jedinej vety – môj dom, môj hrad. Hoci jeho „hrad“ je v skutočnosti len malá izba a ešte k tomu ani jeho, má ju radšej než všetko ostatné. Ďalej by viedol svoj tichý jednoduchý a nudný život, keby ho pani domáca nechcela obrať o celý jeho vesmír. O jeho izbičku. A ešte k tomu, pre takú hlúposť ako je vydaj dcéry Svetlany (Szidi Tóbiás). Veď kto to kedy videl, aby mal okupovať najkrajšie miesto na svete chlap, ktorý ešte neexistuje. Teda nikde inde než vo fantázii pani Útechovej (Lukáš Latinák).

Burkeho sen je jednoduchý ako facka: nech sa nič nezmení, lebo zmeny prinášajú smolu. Nech môže naďalej normálne fungovať vo svojej „škatuľke“. Vo vlastnej realite, na ktorú je zvyknutý a ktorá mu úplne vyhovuje. Ako pravý nasledovník Dona Quijota je ochotný bojovať aj s veternými mlynmi, aby ju uchránil. Irónia spočíva v tom, že práve jeho vzdor voči osudu ho z nej vymaňuje a túžba po tom, aby sa nič nezmenilo, ho vedie k tomu, aby menil farby ako chameleón. Tým sa stáva sám sebe väčším nepriateľom než je jeho domáca.

Pani Útechová si zobrala do hlavy, že z jej dcéry nebude stará dievka. Veď to sa v dnešnej dobe nepatrí, aby pekné dievča zostalo samo, bez muža. Mamička nepostrehla, že od jej časov, keď bola mladá, nastal prerod. Dnes je skôr „in“ byť „single“ a užívať si život. Žiť pre prítomnosť, nie budúcnosť či minulosť. Vidí Svetlanku ako malé dievčatko, ktoré potrebuje postrčiť dopredu. Javisko sa stáva bojiskom. Medzi matkou a neposlušnou dcérou. Medzi domácou a podnájomníkom. Ale hlavnou zbraňou hry je v konečnom dôsledky humor, vyvierajúci práve z ich konfliktov.

„Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho“ je bizarná komédia, ale aj jedna z najúspešnejších komédií v moderných dejinách česko-slovenského divadla, pretože od jej prvej verzie z roku 1966 v podaní Činoherného klubu Praha si získala dobré meno aj vo svete. Dôkazom toho je aj to, že ju preložili do trinástich jazykov či skutočnosť, že sa hrá doteraz. Režisér Boris Farkaš sa s hrou nestretol prvýkrát. Najskôr ju videl ako divák, čo sa mu vrylo do pamäte tak hlboko, že sa ju rozhodol režírovať a hneď dvakrát. Prvý variant sa uskutočnil krátko po Nežnej revolúcii a hlavnej postavy Dr.Burkeho sa zhostil Marián Zednikovič. V tých časoch divadlo kvôli štrajkom kočovalo po krajine. Dnes, keď sa Farkaš druhýkrát posadil do režisérskej stoličky, sa situácia zmenila. Divadlo získalo zázemie, svoj priestor rozletu.

S hrou o študovanom outsiderovi, ktorý sa osudovo zafixoval na svoju izbu, sa predstaví počas festivalu „Vianoce v divadle“ Divadlo Astorka Korzo´90, ktoré nadviazalo  - ako to už názov naznačuje - na tradíciu Divadla na korze. Z názvu sa dá odvodiť aj rok založenia. Jediné, čo je laikovi nejasné, je pomenovanie Astorka. Vzniklo podľa názvu kaviarne Astória, ktorá sa nachádzala v budove pôvodného sídla. Okrem tvárí známych z Partičky (Juraj Kemka, Lukáš Latinák, Marián Miezga) tvoria hereckú základňu aj také mená ako Zita Furková, Zuzana Kronerová, Szidi Tóbiás, Anna Šišková, Marta Sládečková, Boris Farkaš, Ady Hajdu, Miroslav Noga, Matej Landl a ďalší. V roku 2005 získalo divadlo „Výročnú cenu Samuela Zocha za rok 2004“. Cena sa udeľuje kandidátom, ktorí svojou prácou výrazne prispeli a zaslúžili sa o spoločenský a ekonomický rozvoj Bratislavského samosprávneho kraja a jeho reprezentáciu doma i v zahraničí. Niet divu, lebo Astorka  pravidelne hosťuje v Českej republike a predstavila sa aj divákom v USA, Austrálii, Poľsku, Maďarsku, Veľkej Británii, Rusku, Bielorusku, Estónsku.

Ladislav Smoček: Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho, režisér: Boris Farkaš, dramatizácia: Andrea Domeová, scéna: František Lipták, kostýmy: Katarína Hollá, premiéra: 29.11. 2007